Dnes som čítala asi 3 blogy o tom, ako je vonku teplo.
Ja tu sedím v 2 tričkách s dlhými rukávmi, pijem teplý čaj a strašne mi mrznú nohy. Teplota v miestnosti osciluje okolo 20 stupňov a ja začínam mať zapálené hrdlo.
buďte vďační za teplo!!!
Nestaraj sa o zajtrajšok. Zajtrajšok sa o seba postará sám.
<a> taka filozoficka otazka do plena: ked sa maturity oznacuju za skusku dospelosti, ako sa oznacuju statnice??? (skusky pecene? :)
<b> s vedomostami co mame skuska odvahy :)*
Tak mi zajtra držte palce, nech mám aspoň tú odvahu :)
Dneska som minimálne piatim spolužiakom povedala, že sa v pondelok uvidíme. To v mojej situácii neveští nič dobré.
Jak hovorí Aďa: "to nem-dopadne dobre"
Teraz som celé dni doma.
Vstávam o 8 (pre mňa je to fakt dobrý čas), raňajky, do obeda sa tvárim, že sa učím (väčšinou pri tom ležím vonku na dvore na deke a chytám slniečko (ak teda nechčí celý deň ako dnes)).
Obed a zasa trpiteľský výraz pri knihách. Medzitým si väčšinou 1-2 hodiny pospím.
5:30 večera, do 8 net a potom idem behať (ak teda nechčí celý deň ako dnes ;)), cestou polievacia zástavka na cintoríne.
Raz mi niekto povedal, že si ma vyfutbaluje z hlavy. Ok, tak ja si ho vybehám. A keď ani to nepomôže, tak vezmem veľké gumové kladivo (nech ním už bude čokoľvek) a vytlčiem si ho z hlavy.
Večer ešte net, noviny, pošta, telefón a surf do hlbokej noci.
Aaaach, to je život. Rozmýšľam, že sa prihlásim ešte na jednu školu ;)
posted by: etka on Wednesday, 21 May 2008 at 01:16 |
link | comments |
Beh za zdravím
Dnešné večerné behanie bol des. Prvá päťminutovka bola ešte celkom v pohode, ale v druhom batchi som skoro umrela. Cieľ bol síce ešte asi o 50 metrov ďalej, ale nedalo sa. A na Matove reči, že to je celé len o psychike a že si musím vedieť povedať, že to zvládnem som sa v tej chvíli mohla akurát tak vykašlať. Niekedy v sekunde nám telocvikár hovoril, že pri podávaní fyzického výkonu príde na človeka niečo ako mŕtvy bod, ktorý keď prekoná, tak sa začne cítiť zasa v pohode. Ja už som bola asi 5 metrov za mŕtvym bodom, ale smerom k istej smrti :) Možno to bolo dnes tým, že vonku bol na infarkt vzduch...
Ale jedna fun vec sa predsalen stala. Aj keď už nechýbalo veľa do tmy, bežala som poľnou cestou. Zrazu, uprostred ničoho, odparkované auto. V prvej chvíli mi to bolo divné, ale razom mi to docvaklo:)) Auto bolo veľké dosť, tak to snáď bolo aj pohodlné ;)
Nebolo to síce to, čo bolo naplánované, ale bolo to skvelé.
Francúzsky film, natočil Cedric Klapisch, najviac viditeľní herci Juliette Binoche a Romain Duris (celkom dobre sa naňho pozeralo;)
Pierre, bývalý profesionálny tanečník, zistí, že má vážne choré srdce a že aj napriek transplantácii, ktorú musí podstúpiť, pravdepodobne do 3 mesiacov zomrie. Keď to oznámi sestre Elise, tá okamžite zbalí deti a nasťahuje sa k nemu, aby sa mohla oňho starať. Pierre je celé dni doma, postáva na balkóne a sleduje ľudí a mesto a rozmýšľa nad tým, aký je život vzácny, ako ho treba čo najlepšie využiť a či jeho ešte niečo čaká.
(Elise: You're all alone here? What do you do all day?
Pierre: Watch other people live. Wonder who they are, where they go? They become hereoes in my little stories.)
Okrem Pierra je film zaplavený množstvom rôznych postáv, ktorých príbehy sú väčšinou smiešne - smutné, a navzájom sa prelínajú.
Film je plný kontrastov, na jednej strane čakanie na smrť, inde zasa narodenie syna, hľadanie lásky u nesprávnej slečny, chudoba sa prestriháva s bohatstvom, zábava s tragédiou.
Po skončení mi ostalo v hlave niekoľko obrazov a otázok:
- Staršia sestra, ktorá okamžite zbalila 3 deti a starala sa o svojho brata..... a moja?
- Starnúci profesor hovorí svojmu bratovi: "ja nikdy nebudem viesť normálny
život"...... Čo to znamená "normálny život"?
- "ku tebe alebo ku mne?"
posted by: etka on Saturday, 17 May 2008 at 23:28 |
link | comments |
Kino
Dneska som bola v kine na úplne iný film, ako som chcela.
Tým vyvoleným mal byť "Paríž, milujem Ťa", ktorý rozpráva 18 milostných príbehov odohrávajúcich sa v uliciach Paríža. Premiere sľubovala super zážitok, čo deklarovala 4 hviezdičkami, tak prečo nie?!
V programe kina bolo napísané Paríž. Ok, tak asi sa to u nás distribuuje pod horším názvom. Juliette Binoche na plagáte bola, o mozaike príbehov sa tam tiež niečo hovorilo, tak nebol dovôd pochybovať.
Kukla som si aj trailer na youtube a zistila, že film je plný známych mien. No a vtedy mi to začalo dochádzať. Prečo je na plagáte akurát Juliette a nedali tam aj Natalie Portman, malého Froda, Depardieu-ho a Buscemiho? A žiadna zmienka o Cuarónovi....
Jasné, že to nebolo ono. Je normálne, aby v rovnakom čase išli do kina 2 filmy s takmer identickým názvom a s rovnakou hlavnou hrdinkou?
Ale možno to bolo nakoniec lepšie ako tá komerčná ....vecička:))
Rovnaká žena, rovnaký chlap, rovnako dobrá vec... (možno kvalitnejšie video ;)
You think that you are strong, but you are weak
Youll see,
It takes more strength to cry, admit defeat.
I have truth on my side,
You only have deceit
Youll see, somehow, someday
posted by: etka on Tuesday, 13 May 2008 at 00:19 |
link | comments |
Quote of the Day
Google vám do mailboxu okrem reklamy niekedy strčí aj niečo užitočné. Toto som tam dnes našla ako citát dňa:
"Change before you have to." Jack Welch
Citáty sú fajn, len mám niekedy pocit, že sú múdre jak rádio, resp. že sa im to ľahko povie.
Viem, že teraz sa cítim na slovo na 5 písmen, možno práve preto, že som neposlúchla, keď všetko okolo mňa kričalo: "zmeň to, ešte kým iba môžeš", "sprav aspoň raz to, čo je správne" alebo "ešte stále môžeš byť víťaz ty".
Kto to dokáže, toho úprimne obdivujem. Mne to nejde. Idem na doraz.
A možno zas a znova...
dnes som si sadla do kupé k chalanovi v červenom svetri. Bolo tam dosť teplo, tak som si vyzliekla biely sveter, pod ktorým som mala červenú košelu. On si dal dole ten svoj červený a sedel tam v bielej košeli :))
PS: pre tých, ktorí majú radi musli, tak ako ja - dajte si k tomu misku s mliekom.
Dnes sme s darlingom pozerali po dlhej dobe film. Každý mesiac s premiere v ruke spravíme dlhý zoznam filmov, ktoré "určite" chceme vidieť a ktoré si nikdy potom nepozrieme. Tak sme sa dnes konečne odhodlali. Kukli sme si Once. Miestami to vyzeralo ako domáce video, len s mierne nereálnymi situáciami :) Ak si pozriete najprv trailer, pri pozeraní filmu budete len oči otvárať, že čo sa to tam vlastne deje. A ak si ten trailer pozriete ešte AJ po filme, tak duplom :) Malo to taky divny, otvoreny koniec.
Ale celkovo to bol velmi pekny film, s posobivymi pesnickami.....
Väčšinu som preplakala.
Signál je jasný - stačí krátko prezvoniť (je to efektnejšie ako zvonček a menej to púta pozornosť), dopíšem vetu, obujem papuče a bežím dolu. Cestou schmatnem nejakú čoko, alebo koláč, a otváram dvere. Stoja tam, vyškerení jak orechy, zošrotujú, čo som priniesla, porozprávajú pár vtipov a vraciame sa každý k svojmu.....
Je to fajn...je to niečo ako čaj cez pracovnú dobu :)
Dneska sa mi zdalo, že 10 minút po polnoci je predsalen už trošku veľa, ale tak co už...zbehla som dolu, otvorila dvere a tam len prázdna ulica......
hahaha...vaše jediné štastie, že som nebola už len v pyžame ;)
Dobojované. Bitka je prehratá. Už toľká v mojom krátkom živote.
Čo sa to v poslednej dobe deje, že všetci hľadáme nenormálne a nereálne vzťahy? Niečo o čom je dopredu jasné, že to nevyjde, že to nemôžeme mať, a že by to bolo pre nás len a len nedobré. Starší, mladší, zadaný, so záväzkom, ľahostajný....a keď to dopadne podľa očakávania (teda zle), hráme mŕtveho chrobáka, ležiac na chrbte, trepeme nožičkami a presviedčame sami seba, že nemôžeme vstať, že už to nikdy nebude dobré a že by nás všetci mali ľutovať. Ubližujeme sebe, tomu druhému a najviac ľuďom, ktorým na nás tak veľmi záleží.
Niekedy Ti závidím, že u Teba zvíťazil rozum, a že aj napriek (možno) bolesti, si spravil, čo je správne.
Toto je teda definitívne zbohom, malej etus. Žiadna zmena, všetko ostáva po starom. Rovnakí ľudia, rovnaké veci, rovnakí skauti, rovnaké pexeso. Opäť nedostupná princezná. Snáď časom dostanem späť aj zlatý zámok s bielym kľúčikom.
Začal sa predošlý život, čo sa napokon dalo predvídať. Smiali sme sa, hovorili o svojich výbojoch a sme šťastní. Len nad ránom, keď ležím v posteli a počuť iba šum áut po Paríži, chvíľami ma pamäť zradí, vráti sa leto so všetkými spomienkami. Opakujem si v hrôze to meno, veľmi potichu a veľmi dlho. Vtedy vo mne čosi stúpa, vítam ten cit, jeho menom so zatvorenými očami: Dobrý deň, smútok!
(Francois Saganova, Dobrý deň, smútok)
